Západní turisti často hovoria o Balkáne ako o mieste, kde sa zastavil čas. V istom zmysle majú pravdu. Horské samoty, vidiecky život a mestské periférie, v ktorých život plynie pomaly a akoby navzdory zrýchľujúcemu sa tempu moderných veľkomiest. Miestni ľudia sú milí a pohostinní. Za týmto obrazom sa však často skrývajú zároveň ľudia poznačení vojenskými a etnickými konfliktami, naplnení pocitom straty, odcudzenosti a krivdy. Zostali tu hlavne staršie genérácie, akoby žijúce v svojom vlastnom svete, v “starých dobrých časoch”. Ich svet sa však mení, vyľudňuje a stráca niečo zo svojej pôvodnosti. Z týchto pamätníkov vyžaruje zvláštna zmes smútku, osamelosti a nostalgie. Spomínajú na svojich blízkych a časy prosperity za bývalej Juhoslávie. Niektorí uviazli v predvojnovej titovskej nostalgii, iní zasa v bojovnom nacionalizme. Balkán zostáva v mnohom zvláštne nehybný a ustrnulý v minulosti.
