Začiatkom roka 2015 sa môj život zásadne zmenil. Vtedy som sa definitívne rozhodol, že sa pokúsim živiť ako svadobný fotograf. Chcel som túto prácu robiť buď naplno, poriadne a podľa mojich predstáv alebo vôbec. Aj keď som si príliš neveril, mal som dostatok odvahy a drzosti na to, aby som to skúsil. A vyšlo to náramne. Svadby som fotil od jari až do jesene, podarilo sa mi splatiť časť vynaložených nákladov a popri tom som stihol ešte aj cestovať. Začiatkom sezóny 2016 sa mi však v mysli vynorili dve veľké pochybnosti. Prvá a najsilnejšia sa týkala strachu z nevhodných klientov. Nie som fotograf pre každého. Ak si ma vyberie človek očakávajúci dokonalé, naaranžované fotky, tak bude sklamaný. V mojich začiatkoch sa mi nevyhol ani takýto prípad. V uplynulom roku som však fotil výhradne takých ľudí, ktorí chceli aby som ich deň zachytil autenticky a úprimne. Sezóna tak bola bohatá na mnohé krásne stretnutia. Veľa ľudí ma nie len že nechalo nazrieť, ale občas aj vstúpiť do svojich životov. To je podľa mňa pre prácu fotografa kľúčové. Druhá pochybnosť sa viazala k tomu, čo mi predpovedali mnohí ľudia zo svadobných služieb: že upadnem do rutiny. Samotným fotením všetko teprve začína. Zvyšok týždňa presedí fotograf za počítačom pri spracovaní fotiek. Aj táto druhá pochybnosť ma však opustila a preto vyslovujem moje skromné „ďakujem“ ľuďom, ktorí mi umožnili, aby som robil to, čo ma baví. Nasledujúce fotky ukazujú dôvod, prečo vo mne svadobná fotografia stále živí nadšenie. Vybral som ich, pretože sú úprimné, často intímne, veselé a sú pre mňa pamätnými momentami, ktoré niečo vypovedajú aj o povahe samotnej svadby.
Tak trochu symbolická momentka, ktorá vznikla, keď sme sa s Monikou a Davidem vracali zo spoločného fotenia. Križovatky, výstrahy, voľby správnej cesty… to všetko určite Moniku a Davida na ich ceste čaká. V ich prípade však nemám obavy, že to spoločne zvládnu :)
Mali ste vidieť tie napäté výrazy Kiky a Adama krátko pred obradom. Toto bola chvíľa, keď to z nich všetko spadlo.
Ak sa počas ranných príprav obklopíte tými správnymi ľuďmi, o salvy smiechu nebude núdza. Tak ako v prípade Radky, mojej vynikajúcej kamarátky :)
Ako dojať svedkyňu? Veronika by vám o tom vedela rozprávať. Do poslednej chvíle sa tvárila, že kyticu hodí, no nakoniec sa otočila a darovala ju svojej svedkyni. Týmto milým gestom prekvapila nie len ju, ale aj svojho (našťastie pripraveného) fotografa. 
Pri spoločnom fotení Alenky a Milana nás po celý čas sprevádzali traja psy. Rozhodli sa byť súčasťou fotiek. Keď sme sa vrátili, Alenka s Milanom chceli jednu spoločnú fotku pred svojim domčekom. Aspoň túto jednu chvíľu chceli mať zvečnenú bez štvornohých kamarátov. Dvaja vydržali čakať, tretí sa však k nim rozbehol.
Marťa má so svojou mamou veľmi pekný vzťah. Rozprávala mi o tom už pri našom prvom stretnutí. A tak bolo pre mňa veľkou výzvou, aby som niečo z toho dostal do fotky. 
Posledné prípravy pod pozorným dohľadom Terkinej tety. 
Spontánne gesto šťastného novomanžela. Ľubka s Jurajom si pripravili prvý tanec s vlastnou choreografiou a naštartovali tým výbornú náladu, ktorá priniesla v neskorších hodinách aj takúto fotku.
Ondrejova mama bola veľmi starostlivá. Moment zachytený tesne pred obradom. 
Náhoda mi občas prihrá pred objektív vtipnú kompozíciu. Na fotke je svadobný otec hostiaci gratulantov po obrade Pala a Martiny.
Tesne pred odchodom na obrad často zavládne v dome veľký zhon a chaos. V prípade Petra a Beatky tomu tak nebolo. Peter bol stále zapojený do družného hovoru a Beatka, ktorú som zachytil v odraze zrkadla, ho v tichosti sledovala z chodby.
Tento pekný rodinný moment sa mi podarilo zachytiť na svadbe Kiky a Adama. 
Siluety fotím veľmi rád a aj minulý rok bol na ne bohatý. Túto siluetu som si obzvlášť obľúbil. Je zasadená do krásneho prostredia Starého Hrozenkova, kde Terka prežila svoje detstvo. 
Druhá silueta vznikla na Oravskej priehrade počas mojej najupršanejšej svadby. Táňa a Daniel sa však dažďa nebáli a tak vznikla fotka, na ktorej mojej dvojici síce do tváre neuvidíte, zato však pocítite nefalšovanú severskú atmosféru :) 
Malý hanblivý gratulant na svadbe Silvie a Petra. 
Tancovačka v plnom prúde. Živá kapela, autentický folklór, neformálna atmosféra a dvaja šťastní ľudia.
Podvečerná príroda, ticho, pokoj a jedno úprimné objatie.
Nečakaný výbuch smiechu spôsobilo jedno moje malé prerieknutie. Bol som síce zaskočený, ale môj fotografický reflex zafungoval spoľahlivo a spúšť bola stlačená v správny okamih. 
Na svadbe Kiky a Jarka bol parket permanentne plný.
S Veronikou a Jojom som mal ďalšiu príležitosť fotiť v opustenej budove. Podarilo sa mi tam zarámovať takúto scénu.
Barborka s Andrejom mali svadbu na sklonku jesene. Veľmi si priali, aby nepršalo a mohli sa fotiť na ich obľúbenom mieste – na Čachtickom hrade. Nakoniec nepršalo, ale prekvapil nás sneh a hlavne silný vietor. Zábavu to však rozhodne nepokazilo :-) .
Na svadbe Pala a Marcelky bolo veľmi veselo, o čo sa postarali nie len skvelí ľudia, ale aj ich neposedný havino. 
Pre starých rodičov býva často svadba ich vnúčat najkrajším okamihom roka.
Strohé pozadie necháva vyniknúť šťastné výrazy Jana a Zdislavy, ktorí sa v tejto chvíli stretli v svoj svadobný deň po prvý krát.
Táto fotka Terky a Slávka bola vytvorená pre zmenu až v noci, krátko po čepčení, teda po poslednom hlavnom bode svadby. S oboma som sa už lúčil, balil som foťák, no táto scéna ma ho donútila ešte raz použiť.